Sviatosť krstu
Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Kňazi ju radi vysluhujú; pri nej sa špeciálne stávajú duchovnými otcami. Výnimočná pastoračná situácia nastáva vtedy, keď rodičia (resp. rodič), ktorí žiadajú o krst svojich detí, sami nežijú kresťansky a ani nemajú cirkevne usporiadané manželstvo. Kňaz tu má veľkú príležitosť nadviazať kontakt s neznámymi farníkmi a podľa možnosti priviesť ich k hlbšiemu zamysleniu, resp. k zmene života. Avšak, aj keby toto nevyšlo (ani kontakt, ani ich zamyslenie či zmena), ich žiadosť o krst nemôže byť zamietnutá a nikdy nemôže byť podmienená cirkevným sobášom rodičov – žiadateľov. Kňaz má povinnosť s láskou pripomenúť žiadajúcim rodičom požiadavky spojené s krstom ich dieťaťa a v skratke im zhrnúť učenie Cirkvi (tzv. krstná náuka; odporúčaná je v dĺžke jednej hodiny).
Podľa starého kresťanského zvyku má mať krstenec krstného rodiča, ktorý mu má pomáhať pri praktizovaní kresťanského života. Avšak táto povinnosť – mať krstného – nie je absolútna (por. kán. 872 CIC).
V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa, treba dbať na to, aby krstní rodičia boli ľuďmi živej viery. V prípade, že krstný rodič nespĺňa kánonické podmienky na krstného (por. kán. 874 CIC), a rodičia ho nechcú vymeniť, treba dieťa pokrstiť bez oficiálneho krstného. Pokrstený nekatolík môže byť (z ekumenických dôvodov) zapísaný len ako svedok krstu, avšak vždy iba popri riadnom krstnom.
Krstným rodičom (otcom, matkou) nemôže byť ani taká osoba, ktorá očividne vedie život nezodpovedajúci zásadám viery a požiadavkám krstného rodičovstva.
Treba prijať za pravidlo, že krst sa má sláviť vo farskom kostole kánonického pobytu rodičov, ak nejestvuje nejaká rozumná príčina krstiť inde. Ak je rozumná príčina (hoci len zo strany rodičov), na základe písomného povolenia vlastného farára možno krstiť aj v inej farnosti. Napísať povolenie rodičom „krstiť inde“, kňaz nemá odmietať; má ho však udeliť po múdrom pastoračnom rozhovore so žiadateľmi krstu.
(z Inštrukcie ku sviatostiam, Mons. ThDr. Marián Chovanec, dicézny biskup)
Ak máte ešte nepokrstené dieťa do 7 rokov a chcete ho dať pokrstiť, treba prísť do fary v úradných hodinách a priniesť:
Pre dieťa je potrebné zabezpečiť:
Pokiaľ máte nepokrstené dieťa vo veku od 7 do 14 r. a chcete ho dať pokrstiť, treba to ohlásiť v priebehu septembra na fare, kvôli dohode o príprave. Sviatosť krstu a prvé sv. prijímanie sa vysluhuje deťom po ukončení prípravy v rámci sv. omše. Bližšie informácie sa dozviete od kňaza po sv. omši, alebo priamo vo fare.
Aké meno majú dať rodičia dieťaťu?
Katolícki rodičia dávajú svojmu dieťaťu meno niektorého svätého, aby mohlo nasledovať jeho príklad a aby malo v nebi orodovníka u Boha.
Akých krstných rodičov si treba vybrať?
Je potrebné vybrať takých krstných rodičov, ktorí budú svojmu krstnému dieťaťu dobrým príkladom, pretože medzi nimi vzniká duchovné príbuzenstvo. Krstný rodič má byť:
Aké povinnosti majú rodičia dieťaťa?
Keď Vás Pán Boh požehnal dieťaťom, ste povinní vychovávať dieťa prirodzene, aby bolo dobrým človekom. Keď dávate dieťa pokrstiť, máte povinnosť vychovávať ho aj k nadprirodzenej viere. Znamená to snažiť sa z dieťaťa vychovať nielen dobrého človeka, ale aj dobrého kresťana katolíka.
Vašou povinnosťou je byť:
Vy rodičia, ste pre svoje dieťa prvými učiteľmi, kňazmi a pastiermi ich duší. Vy ste v prvom rade zodpovední za výchovu Vášho dieťaťa. Raz budete stáť pred Pánom Bohom a vydávať počet z toho, ako ste si plnili svoje povinnosti.
Príprava na krst dospelých začína každý rok v septembri. Ak sa chcete dať pokrstiť, treba sa začiatkom septembra ohlásiť vo fare. Príprava na krst (katechumenát) trvá približne 2 roky. Krst býva udelený na Veľkonočnú vigíliu (Bielu sobotu) večer v Katedrále v Banskej Bystrici diecéznym biskupom. Zároveň vám vyslúži sviatosť birmovania a prvé sv. prijímanie. Bližšie informácie sa dozviete od kňaza vo fare.
MATILDA, kráľovná
Matilda (Mechtild), kráľovná
Svätá
Sviatok: 14. marec
* okolo 895 Enger pri Herforde, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko
† 14. marec 968 Quedlinburg, Sasko-Anhaltsko, Nemecko
Význam mena: silná, udatná bojovníčka (zast. nem.)
Atribúty: kostol, kôš s chlebom (almužna)
Sv. Matilda sa narodila okolo roku 895 v meste Enger. Roku 909 (podľa iných prameňov roku 913) sa zosobášila so synom saského vojvodu Ota, neskorším nemeckým kráľom Henrichom I. Hoci Henrich bol prchkej povahy, vďaka svojej manželke sa postupne stal milším, spravodlivým a snažil sa veci riešiť v pokoji. Spolu mali päť detí – troch synov, Ota (neskoršieho cisára), Henricha a Bruna (neskoršieho arcibiskupa) a dve dcéry: Gerberu a Hedvigu. Napriek vysokému spoločenskému postaveniu Matilda bola pokorná a k tomu viedla aj svoje deti. Starala sa o ich náboženskú i vzdelanostnú úroveň. V roku 936 Henrich zomrel. Už pri jeho mŕtvole tesne po smrti sa začali synovia Oto a Henrich hádať, kto prevezme kráľovskú korunu. Keď to Matilda videla, s plačom ich napomínala, že všetko to je len pozemská sláva, ktorá raz pominie. Sama odložila nádherné rúcha a obliekla sa do vrecoviny. Utiahla sa do svojich izieb, modlila sa a kajala. Synovia však naďalej žili rozporoch. Jej materinské srdce tým veľmi trpelo. Viac podporovala Henricha, no nakoniec za kráľa zvolili Ota, ktorý bol prvorodený.
Matilda rada rozdávala almužnu chudobným. Dvorania, ktorým sa to nepáčilo, začali na ňu donášať kráľovi, že rozhadzuje majetok. Oto klebetám uveril a svoju matku zbavil všetkého dôchodku. Navyše ju chcel umiestniť v nejakom kláštore. Ona to v pokore prijala, utiahla sa na osamelé miesto do Vestfálska. Oto si však po čase uvedomil svoje nepekné chovanie. Na podnet svojej manželky sa rozhodol matku vyhľadať a zavolať späť. Poslal po ňu biskupov a grófov. Keď prišla, sám sa hodil pred ňou na kolená a odprosoval ju za to, čo sa stalo. Henrich to takisto ľutoval. Matilda teda znovu nažívala v láske a pokoji. S pomocou a podporou Ota potom založila viacero kláštorov, v ktorých žilo veľa mníšok. Postavila kostoly, školy, ústavy pre chudobných a chorých, ktorých sama ošetrovala. Osobitne sa starala najmä o ženský kláštor v Quedlinburgu. V tomto kláštore chcela byť aj pochovaná. Odcestovala doň v čase, keď už cítila, že koniec života sa blíži. Tam prijala z rúk svojho syna Viliama, mohučského arcibiskupa, sviatosti a 14. marca 968 zomrela. Pochovali ju podľa jej priania v Quedlinburgu vedľa jej manžela. Arcibiskup Viliam, jej syn, zomrel náhle, ešte pár dní pred ňou, na spiatočnej ceste od matky do svojho arcibiskupského sídla.