Sviatosť krstu
Sviatosť krstu
Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Kňazi ju radi vysluhujú; pri nej sa špeciálne stávajú duchovnými otcami. Výnimočná pastoračná situácia nastáva vtedy, keď rodičia (resp. rodič), ktorí žiadajú o krst svojich detí, sami nežijú kresťansky a ani nemajú cirkevne usporiadané manželstvo. Kňaz tu má veľkú príležitosť nadviazať kontakt s neznámymi farníkmi a podľa možnosti priviesť ich k hlbšiemu zamysleniu, resp. k zmene života. Avšak, aj keby toto nevyšlo (ani kontakt, ani ich zamyslenie či zmena), ich žiadosť o krst nemôže byť zamietnutá a nikdy nemôže byť podmienená cirkevným sobášom rodičov – žiadateľov. Kňaz má povinnosť s láskou pripomenúť žiadajúcim rodičom požiadavky spojené s krstom ich dieťaťa a v skratke im zhrnúť učenie Cirkvi (tzv. krstná náuka; odporúčaná je v dĺžke jednej hodiny).
Podľa starého kresťanského zvyku má mať krstenec krstného rodiča, ktorý mu má pomáhať pri praktizovaní kresťanského života. Avšak táto povinnosť – mať krstného – nie je absolútna (por. kán. 872 CIC).
V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa, treba dbať na to, aby krstní rodičia boli ľuďmi živej viery. V prípade, že krstný rodič nespĺňa kánonické podmienky na krstného (por. kán. 874 CIC), a rodičia ho nechcú vymeniť, treba dieťa pokrstiť bez oficiálneho krstného. Pokrstený nekatolík môže byť (z ekumenických dôvodov) zapísaný len ako svedok krstu, avšak vždy iba popri riadnom krstnom.
Krstným rodičom (otcom, matkou) nemôže byť ani taká osoba, ktorá očividne vedie život nezodpovedajúci zásadám viery a požiadavkám krstného rodičovstva.
Treba prijať za pravidlo, že krst sa má sláviť vo farskom kostole kánonického pobytu rodičov, ak nejestvuje nejaká rozumná príčina krstiť inde. Ak je rozumná príčina (hoci len zo strany rodičov), na základe písomného povolenia vlastného farára možno krstiť aj v inej farnosti. Napísať povolenie rodičom „krstiť inde“, kňaz nemá odmietať; má ho však udeliť po múdrom pastoračnom rozhovore so žiadateľmi krstu.
(z Inštrukcie ku sviatostiam, Mons. ThDr. Marián Chovanec, dicézny biskup)
Ak máte ešte nepokrstené dieťa do 7 rokov a chcete ho dať pokrstiť, treba prísť do fary v úradných hodinách a priniesť:
Pre dieťa je potrebné zabezpečiť:
Pokiaľ máte nepokrstené dieťa vo veku od 7 do 14 r. a chcete ho dať pokrstiť, treba to ohlásiť v priebehu septembra na fare, kvôli dohode o príprave. Sviatosť krstu a prvé sv. prijímanie sa vysluhuje deťom po ukončení prípravy v rámci sv. omše. Bližšie informácie sa dozviete od kňaza po sv. omši, alebo priamo vo fare.
Aké meno majú dať rodičia dieťaťu?
Katolícki rodičia dávajú svojmu dieťaťu meno niektorého svätého, aby mohlo nasledovať jeho príklad a aby malo v nebi orodovníka u Boha.
Akých krstných rodičov si treba vybrať?
Je potrebné vybrať takých krstných rodičov, ktorí budú svojmu krstnému dieťaťu dobrým príkladom, pretože medzi nimi vzniká duchovné príbuzenstvo. Krstný rodič má byť:
Aké povinnosti majú rodičia dieťaťa?
Keď Vás Pán Boh požehnal dieťaťom, ste povinní vychovávať dieťa prirodzene, aby bolo dobrým človekom. Keď dávate dieťa pokrstiť, máte povinnosť vychovávať ho aj k nadprirodzenej viere. Znamená to snažiť sa z dieťaťa vychovať nielen dobrého človeka, ale aj dobrého kresťana katolíka.
Vašou povinnosťou je byť:
Vy rodičia, ste pre svoje dieťa prvými učiteľmi, kňazmi a pastiermi ich duší. Vy ste v prvom rade zodpovední za výchovu Vášho dieťaťa. Raz budete stáť pred Pánom Bohom a vydávať počet z toho, ako ste si plnili svoje povinnosti.
Príprava na krst dospelých začína každý rok v septembri. Ak sa chcete dať pokrstiť, treba sa začiatkom septembra ohlásiť vo fare. Príprava na krst (katechumenát) trvá približne 2 roky. Krst býva udelený na Veľkonočnú vigíliu (Bielu sobotu) večer v Katedrále v Banskej Bystrici diecéznym biskupom. Zároveň vám vyslúži sviatosť birmovania a prvé sv. prijímanie. Bližšie informácie sa dozviete od kňaza vo fare.
FRANTIŠKA RÍMSKA, rehoľníčka
Františka Rímska, rehoľníčka
Svätá
Sviatok: 9. marec
* 1384 Rím
† 9. marec 1440 tamtiež
Význam mena: slobodná (zast. nem.)
Patrónka motoristov
Sv. Františka Rímska sa narodila v Ríme v roku 1384. Jej otec sa volal Pavol Bussa de Leoni a bol bohatým šľachticom. Františka už v útlom veku túžila vstúpiť do kláštora. Otec ju však už ako mladú prisľúbil za manželku mladému šľachticovi Lorenzovi de Ponzianimu. Svoj sľub nechcel zrušiť. Františka sa teda z poslušnosti za Lorenza vydala. Lorenzo bol dobrým človekom, vážil si Františku, jej čnosti a zbožnosť. Františka sa zase snažila byť vľúdna a milá. Podľa šľachtických obyčajov sa Františka musela skvostne obliekať, navštevovať spoločnosť a prijímať hostí. Ona to robila zdvorilo a skromne. Pod nádherným rúchom nosila vrecovinu. V spoločnosti mužov bola vážna, v reči opatrná a netancovala. Veľmi rada chodila do kostola. Často rozjímala a modlila sa. Nikdy nezanedbávala svoje povinnosti. Vždy sa snažila vyplniť manželove priania. Narodili sa im tri deti. Františka ich mala veľmi rada, od mala ich vychovávala k slušnému a nábožnému životu. Priam tak sa starala aj o služobníctvo. Ak niekto ochorel, sama ho ošetrovala. Tiež ich viedla k nábožnému životu. K sebe bola zase veľmi prísna. Striedmo sa stravovala, jedla zväčša len zeleninu, nepila víno. Všimli si ju aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku.
Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Utešovala samu seba, že si ich Boh vzal k sebe, ale predsa jej bolo ľúto. V roku 1413 neapolský kráľ obsadil a drancoval Rím. Aj ich dom vyrabovali, syna, ktorý ostal nažive, odvliekli ako rukojemníka. Manžel bol ťažko ranený a následne ho poslali do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.
V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Nevolali sa mníšky, ale oblátky (obetované). Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Neskladali síce žiadne sľuby, z družiny mohli aj vystúpiť. Zaviazali sa iba poslušnosťou voči predstavenej. Nosili biele rúcho, biely škapuliar a čierny závoj. Takto žili až do roku 1433. V tom roku sa sústredili do jedného kláštora, ktorý sa volá Tor dei Specchi. V roku 1436, po smrti svojho manžela, sa k nim pridala aj Františka. Pokračovala vo svojom odriekavom a nábožnom živote. No v kláštore nepobudla dlho. V roku 1440 bola pozrieť svojho syna, ktorý ťažko ochorel. Keď sa vracala do kláštora, náhle na ňu prišla slabosť. Vrátila sa späť k synovi a 9. marca 1440 zomrela. Pochovali ju v kostole Panny Márie Novej pri Fore Romane. V roku 1608 bola vyhlásená za svätú. Pri tej príležitosti premenovali aj kostol, v ktorom spočívali jej pozostatky, na kostol sv. Františky Rímskej.