Katolícky krst

Angela Merici (z Brescie), panna

Svätá

Sviatok: 27. január

* 21. marec 1474 (?) Desenzano del Garda, Brescia, Taliansko

† 27. január 1540 Brescia, Taliansko

Význam mena Angela: posol, kuriér (z gr.)

Emblém: ľalia

Angela Merici sa narodila okolo roku 1474 v Desenzano del Garda (oblasť Brescia) v Taliansku. Jej otec Giovanni pochádzal z Brescie, matka Caterina bola sestrou váženého pána Biancoso de Bianchi di Salo. Angela strávila svoje detstvo, dospievanie a sčasti aj mladosť vo voľnej prírode vidieka, v neustálej každodennej práci okolo statku na hospodárskom dvore. Bolo ich päť detí, traja chlapci a dve dievčatá. Angela bola predposledná. Angelin otec vedel čítať a často rodine čítal životopisy svätých. Spomienky na tieto čítania zostali v Angele veľmi živé a práve ony ju pohli k tomu, aby sa už vtedy odhodlala viesť striedmy, duchovný život. Keď mala 10 rokov, zomreli rodičia. Následne odišla k strýkovi. Veľmi ju rozrušilo, keď jej zanedlho zomrela sestra, no bez prijatia sviatostí. Mala však zjavenie, že jej sestra je v opatere Boha a to ju utvrdilo, aby svoj život venovala Bohu. Stáva sa františkánskou terciárkou a vracia sa do Desenzana. Roku 1516 ju jej františkánski predstavení pozývajú do mesta Brescia k váženej pani menom Caterina Patengola, ktorá stratila manžela i deti. Tu začína svoje poslanie utešiteľky a radkyne. Toto poslanie sa postupne rozširuje na všetkých, čo sa na ňu obracajú s prosbou o modlitbu, alebo ako na prostredníčku a uzmierovateľku. V Brescii sa neskôr usídľuje v dome patriacom mladému kupcovi, ktorý ju mal za svoju duchovnú matku. Potom sa presťahovala do bytu v blízkosti kostola sv. Afry. Počas pobytu v Brescii navštívila viaceré pútnické miesta. Púte boli v tej dobe ľudovou formou pokánia. Roku 1524 putovala do Svätej zeme. Šesť mesiacov tak bola vystavená všetkým možným hrozbám a nebezpečenstvám, aké vtedy predstavovali piráti, zbojníci, morské búrky a odchýlenie sa od morskej cesty. Na tejto ceste ochorela a oslepla. Trvala na pokračovaní v púti po svätých miestach a používala svoje srdce namiest očí. Pri návrate sa jej zrak vrátil. To sa jej stalo pripomienkou, aby si nezatvárala oči pred potrebami, ktoré okolo seba videla, aby si nezatvárala srdce pred Božím volaním. Okolo seba videla chudobné dievčatá bez vzdelania a bez nádeje. V 15. a 16. storočí, kedy Angela žila, vzdelanie pre ženy bolo dostupné len bohatým alebo mníškam. Aj Angela vedela len to, čo sa sama naučila. Ženám nebolo dovolené vyučovať a nevydaté ženy nemohli samé vychádzať von. Mníšky boli najvzdelanejšie ženy, ale tie nemohli opustiť kláštor. Angela dala dohromady skupinu slobodných žien a priateľov františkánov a spoločne vyšli do ulíc pozbierať dievčatá, ktoré potom učili. Tieto ženy nemali peniaze, nemali moc, ale boli spojené svojou vernosťou Kristovi. Žili vo svojich rodinách a stretávali sa na modlitbách a vyučovaní. Angela im pripomínala, že svet okolo nich veľmi potrebuje ich službu. Vo svojej službe boli také úspešné, že aj v iných mestách si žiadali, aby aj u nich zaviedli svoj inovatívny prístup ku vzdelaniu. Ovplyvnili veľa ľudí, dokonca i pápeža.

V jubilejnom roku 1525 putovala Angela do Ríma. Pápež Klement VII. jej ponúkol, aby si v Ríme vzala na starosť rád sestier ošetrovateliek. Avšak Angela odmietla jeho ponuku, pretože cítila, že toto nie je jej cesta, na ktorú ju povolal Boh. Pápežova požiadavka sa jej stala inšpiráciou, aby svoju skupinu sformalizovala. Roku 1529 sa pred hrozbou vojenských nájazdov spolu s rodinou Agostina Galla a ďalšími obyvateľmi uchyľuje do Cremony. Tu nadväzuje styky s dvorom Francesca II. Po návrate do Brescie sa venuje dielu, ktoré jej určil Boh, zakladá „Spoločnosť svätej Uršule“ (25. novembra 1535). Mala videnie, v ktorom sa utvrdila, že Boh si ju vyvolil, aby v Cirkvi založila novú spoločnosť. Pre ženu v tomto čase boli možné jedine dve cesty: manželstvo alebo kláštor s klauzúrou. O osude ženy rozhodovala vtedy vlastná rodina. Odteraz Angela umožňuje ženám ďalší životný stav, ktorý sa neskôr stane kanonickým: ide o dobrovoľné zasvätenie sa Bohu životom „neviest Božieho Syna“, zostávajú pritom vo svete, v rodine alebo v určitom pracovnom prostredí. Nie sú viazané na spoločnú činnosť, ale nie sú ani izolované, lebo sú členky určitej duchovnej rodiny. Tejto „rodine“ dáva Angela vlastnú Regulu, Rady a Závet hlbokej asketickej a duchovnej hodnoty, ale aj plné pedagogickej prezieravosti. Spoločnosť sv. Uršuly bola prvou skupinou žien, ktorá sa venovala vzdelávaniu žien a ktorá pracovala mimo kláštora. Trvalo veľa rokov kým boli prijaté jej radikálne myšlienky vzdelávania.

Angela zomiera ako sedemdesiatročná 27. januára 1540 v Brescii, kde je aj pochovaná v kostole svätej Afry. Teraz je to svätyňa zasvätená Angele. Cirkev ju vyhlásila za svätú 24. mája 1807. Keď sa sestry strachovali, že ju stratia, keď zomrie, ona ich ubezpečovala: „Budem pokračovať viac živá, ako v terajšom živote, budem vás lepšie vidieť, viac milovať v skutkoch, ktoré činíte, a budem vám viac pomáhať.“ Myšlienky a zásady Angely Merici sa veľmi rýchlo rozšírili po celom Taliansku i vo svete. V Taliansku zakladali Spoločnosti sv. Uršuly rôzni biskupi, vo Francúzsku sa tieto v 17. storočí pod vplyvom jezuitov pretvorili na rehoľné spoločenstvá. Zaoberali sa výchovou dievčat a rozšírili sa do všetkých svetadielov. V nasledujúcich storočiach vzniklo podľa uršulínskej reguly mnoho ďalších kongregácií, pričom všetky pokladajú Angelu za svoju Matku. Vďaka tomu, že Spoločnosť svätej Uršuly sa rozšírila vo svojej sekulárnej forme i v podobe rozličných inštitútov Sestier uršulínok, je dnes Angela Merici uznávaná a uctievaná po celom svete.

Spiritualita Angely Merici a jej dcér je aktuálna stále. Jej novátorstvo je v idei a uskutočnení zasväteného života vo svete, v pedagogických zásadách, ktoré predznačujú myšlienky sv. Františka Saleského a sv. Don Bosca. Angela pripomína i nám: „Vystríhajte sa toho, aby ste niekoho nútili, pretože Boh dal každému človeku slobodnú vôľu a túžbu, aby nebol do ničoho nútený; Boh iba ukazuje cestu, pozýva ich a radí im.“

zdroj: zivotopisysvatych.sk