Sviatosť krstu
Sviatosť krstu
Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Kňazi ju radi vysluhujú; pri nej sa špeciálne stávajú duchovnými otcami. Výnimočná pastoračná situácia nastáva vtedy, keď rodičia (resp. rodič), ktorí žiadajú o krst svojich detí, sami nežijú kresťansky a ani nemajú cirkevne usporiadané manželstvo. Kňaz tu má veľkú príležitosť nadviazať kontakt s neznámymi farníkmi a podľa možnosti priviesť ich k hlbšiemu zamysleniu, resp. k zmene života. Avšak, aj keby toto nevyšlo (ani kontakt, ani ich zamyslenie či zmena), ich žiadosť o krst nemôže byť zamietnutá a nikdy nemôže byť podmienená cirkevným sobášom rodičov – žiadateľov. Kňaz má povinnosť s láskou pripomenúť žiadajúcim rodičom požiadavky spojené s krstom ich dieťaťa a v skratke im zhrnúť učenie Cirkvi (tzv. krstná náuka; odporúčaná je v dĺžke jednej hodiny).
Podľa starého kresťanského zvyku má mať krstenec krstného rodiča, ktorý mu má pomáhať pri praktizovaní kresťanského života. Avšak táto povinnosť – mať krstného – nie je absolútna (por. kán. 872 CIC).
V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa, treba dbať na to, aby krstní rodičia boli ľuďmi živej viery. V prípade, že krstný rodič nespĺňa kánonické podmienky na krstného (por. kán. 874 CIC), a rodičia ho nechcú vymeniť, treba dieťa pokrstiť bez oficiálneho krstného. Pokrstený nekatolík môže byť (z ekumenických dôvodov) zapísaný len ako svedok krstu, avšak vždy iba popri riadnom krstnom.
Krstným rodičom (otcom, matkou) nemôže byť ani taká osoba, ktorá očividne vedie život nezodpovedajúci zásadám viery a požiadavkám krstného rodičovstva.
Treba prijať za pravidlo, že krst sa má sláviť vo farskom kostole kánonického pobytu rodičov, ak nejestvuje nejaká rozumná príčina krstiť inde. Ak je rozumná príčina (hoci len zo strany rodičov), na základe písomného povolenia vlastného farára možno krstiť aj v inej farnosti. Napísať povolenie rodičom „krstiť inde“, kňaz nemá odmietať; má ho však udeliť po múdrom pastoračnom rozhovore so žiadateľmi krstu.
(z Inštrukcie ku sviatostiam, Mons. ThDr. Marián Chovanec, dicézny biskup)
Ak máte ešte nepokrstené dieťa do 7 rokov a chcete ho dať pokrstiť, treba prísť do fary v úradných hodinách a priniesť:
Pre dieťa je potrebné zabezpečiť:
Pokiaľ máte nepokrstené dieťa vo veku od 7 do 14 r. a chcete ho dať pokrstiť, treba to ohlásiť v priebehu septembra na fare, kvôli dohode o príprave. Sviatosť krstu a prvé sv. prijímanie sa vysluhuje deťom po ukončení prípravy v rámci sv. omše. Bližšie informácie sa dozviete od kňaza po sv. omši, alebo priamo vo fare.
Aké meno majú dať rodičia dieťaťu?
Katolícki rodičia dávajú svojmu dieťaťu meno niektorého svätého, aby mohlo nasledovať jeho príklad a aby malo v nebi orodovníka u Boha.
Akých krstných rodičov si treba vybrať?
Je potrebné vybrať takých krstných rodičov, ktorí budú svojmu krstnému dieťaťu dobrým príkladom, pretože medzi nimi vzniká duchovné príbuzenstvo. Krstný rodič má byť:
Aké povinnosti majú rodičia dieťaťa?
Keď Vás Pán Boh požehnal dieťaťom, ste povinní vychovávať dieťa prirodzene, aby bolo dobrým človekom. Keď dávate dieťa pokrstiť, máte povinnosť vychovávať ho aj k nadprirodzenej viere. Znamená to snažiť sa z dieťaťa vychovať nielen dobrého človeka, ale aj dobrého kresťana katolíka.
Vašou povinnosťou je byť:
Vy rodičia, ste pre svoje dieťa prvými učiteľmi, kňazmi a pastiermi ich duší. Vy ste v prvom rade zodpovední za výchovu Vášho dieťaťa. Raz budete stáť pred Pánom Bohom a vydávať počet z toho, ako ste si plnili svoje povinnosti.
Príprava na krst dospelých začína každý rok v septembri. Ak sa chcete dať pokrstiť, treba sa začiatkom septembra ohlásiť vo fare. Príprava na krst (katechumenát) trvá približne 2 roky. Krst býva udelený na Veľkonočnú vigíliu (Bielu sobotu) večer v Katedrále v Banskej Bystrici diecéznym biskupom. Zároveň vám vyslúži sviatosť birmovania a prvé sv. prijímanie. Bližšie informácie sa dozviete od kňaza vo fare.
Sv. Apolónia
Apolónia z Alexandrie, mučenica
Svätá
Sviatok: 9. február
* Alexandria, Egypt
† 248 tamtiež
Význam mena: zasvätená Apollovi (pohanský boh, z lat.)
Atribúty: palma, ľalia, kliešte
Patrónka zubárov a zubných ochorení
Umučenie sv. Apolónie poznáme z rozprávania Euzébia Cézarejského (265-340), ktorý vo svojich Cirkevných dejinách uvádza úryvok z listu biskupa sv. Dionýza Alexandrijského (+264), adresovaného Fabiovi Antiochijskému, v ktorom sa hovorí o niektorých epizódach, na základe ktorých sa dá čiastočne rekonštruovať umučenie a smrť sv. Apolónie.
V poslednom roku vlády Filipa Arabského (243-249), napriek tomu, že počas šiestich rokov jeho vlády mali kresťania pokoj, vypukla v Alexandrii v Egypte ľudová vzbura proti kresťanom, ktorú podnietil istý pohanský alexandrijský veštec. Mnohí kresťania boli zbičovaní a ukameňovaní na smrť. Masakre neunikli ani slabší vo viere. Pohania vtrhli do ich domov, vyplienili ich a ľudí pozabíjali. V tom čase žila aj Apolónia, už staršia vekom, ale panna, zrejme zasvätená Bohu. V ikonografii sa zobrazuje v mladom veku (ako bolo zvykom zobrazovať panny-svätice) s udretými čeľusťami, z ktorých jej vybili zuby. Vyobrazuje sa aj s kliešťami, s ktorými jej podľa inej tradície zuby vytrhli. Keďže svojej viery sa ani po krutom mučení nevzdala, začali sa jej vyhrážať, že ju hodia živú na zapálenú hranicu za mestom, ak sa nepridá k pohanom a k ich rečiam proti Bohu. Odvliekli ju k ohňu. Apolónia ich vtedy požiadala, aby ju na chvíľu pustili. V nestráženej chvíľke sa sama vrhla do plameňov.
Stalo sa to koncom roka 248 alebo na začiatku roku 249. Keďže Apolónia bola vtedy už v rokoch, predpokladáme, že sa narodila koncom 2. alebo začiatkom 3. storočia. Biskup sv. Dionýz vo svojom liste potvrdzuje, že jej život bol hodný obdivu a zrejme preto, ako aj kvôli jej apoštolskému životu, ktorý žila, popudila proti sebe pohanov, ktorí zúrili, keď videli jej vieru. Gesto, ktoré spravila – že sa vrhla sama do plameňov, sa nepovažuje za samovraždu. Jej odhodlanosť a neoblomnosť vo viere obdivovali aj kresťania aj pohania. V nasledujúcich storočiach sa však týmto jej činom zaoberali aj úrady Cirkvi. Euzébius a Dionýz nesúhlasia s tým, že ide o samovraždu, keďže viery sa vzdať nechcela a iné východisko ako smrť v plameňoch nemala. Bolo by ju to stihlo tak či tak. Určite malo na ňu vplyv mučenie, ktoré podstúpila, ktoré možno oslabilo jej vôľu, nevedela rozmýšľať s jasnou hlavou, nevidela iné východisko, a tak si zvolila sama.
Aj sv. Augustín v diele „De civitate Dei“ (O Božom meste) uvažuje nad problémom, či je náležité radšej dobrovoľne urýchliť smrť než zaprieť vieru. Píše: „Nie je lepšie uskutočniť hanebný čin, z ktorého je možné oslobodiť sa ľútosťou, skôr ako spraviť niečo zlé, čo nedáva možnosť k ľútosti, ktorá by mohla zachrániť?“ No dobrovoľná samovražda niektorých svätých žien, ktoré sa v časoch prenasledovania pri mučení dobrovoľne vrhli do plameňov, aby unikli tým, ktorí číhali na ich čistotu, ho necháva na pochybách, či to nie je náhodou Božie vnuknutie. Preto by to nemala byť chyba, skôr poslušnosť Bohu. Definitívne to však sv. Augustín neuzaviera.
Cez to všetko už v ranom stredoveku existoval kult sv. Apolónie. Rozšíril sa najprv na Východe a potom aj na Západe. Vo viacerých mestách zasvätili chrámy práve jej. V Ríme jej postavili tiež jeden kostol, ktorý stojí blízko kostola Panny Márie v Zátibérií (S. Maria in Trastevere). Rozšíreniu kultu pomohla aj legenda, podobne ako iným mučeníkom, že bola dcérou kráľa, ktorý ju dal zabiť, pretože sa nechcela zrieknuť kresťanstva. Jej sviatok sa od staroveku slávi 9. februára. Uctieva sa ako panna a mučenica z Alexandrie a vzýva sa pri všetkých chorobách a bolestiach zubov.