Sviatosť krstu
Sviatosť krstu
Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Kňazi ju radi vysluhujú; pri nej sa špeciálne stávajú duchovnými otcami. Výnimočná pastoračná situácia nastáva vtedy, keď rodičia (resp. rodič), ktorí žiadajú o krst svojich detí, sami nežijú kresťansky a ani nemajú cirkevne usporiadané manželstvo. Kňaz tu má veľkú príležitosť nadviazať kontakt s neznámymi farníkmi a podľa možnosti priviesť ich k hlbšiemu zamysleniu, resp. k zmene života. Avšak, aj keby toto nevyšlo (ani kontakt, ani ich zamyslenie či zmena), ich žiadosť o krst nemôže byť zamietnutá a nikdy nemôže byť podmienená cirkevným sobášom rodičov – žiadateľov. Kňaz má povinnosť s láskou pripomenúť žiadajúcim rodičom požiadavky spojené s krstom ich dieťaťa a v skratke im zhrnúť učenie Cirkvi (tzv. krstná náuka; odporúčaná je v dĺžke jednej hodiny).
Podľa starého kresťanského zvyku má mať krstenec krstného rodiča, ktorý mu má pomáhať pri praktizovaní kresťanského života. Avšak táto povinnosť – mať krstného – nie je absolútna (por. kán. 872 CIC).
V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa, treba dbať na to, aby krstní rodičia boli ľuďmi živej viery. V prípade, že krstný rodič nespĺňa kánonické podmienky na krstného (por. kán. 874 CIC), a rodičia ho nechcú vymeniť, treba dieťa pokrstiť bez oficiálneho krstného. Pokrstený nekatolík môže byť (z ekumenických dôvodov) zapísaný len ako svedok krstu, avšak vždy iba popri riadnom krstnom.
Krstným rodičom (otcom, matkou) nemôže byť ani taká osoba, ktorá očividne vedie život nezodpovedajúci zásadám viery a požiadavkám krstného rodičovstva.
Treba prijať za pravidlo, že krst sa má sláviť vo farskom kostole kánonického pobytu rodičov, ak nejestvuje nejaká rozumná príčina krstiť inde. Ak je rozumná príčina (hoci len zo strany rodičov), na základe písomného povolenia vlastného farára možno krstiť aj v inej farnosti. Napísať povolenie rodičom „krstiť inde“, kňaz nemá odmietať; má ho však udeliť po múdrom pastoračnom rozhovore so žiadateľmi krstu.
(z Inštrukcie ku sviatostiam, Mons. ThDr. Marián Chovanec, dicézny biskup)
Ak máte ešte nepokrstené dieťa do 7 rokov a chcete ho dať pokrstiť, treba prísť do fary v úradných hodinách a priniesť:
Pre dieťa je potrebné zabezpečiť:
Pokiaľ máte nepokrstené dieťa vo veku od 7 do 14 r. a chcete ho dať pokrstiť, treba to ohlásiť v priebehu septembra na fare, kvôli dohode o príprave. Sviatosť krstu a prvé sv. prijímanie sa vysluhuje deťom po ukončení prípravy v rámci sv. omše. Bližšie informácie sa dozviete od kňaza po sv. omši, alebo priamo vo fare.
Aké meno majú dať rodičia dieťaťu?
Katolícki rodičia dávajú svojmu dieťaťu meno niektorého svätého, aby mohlo nasledovať jeho príklad a aby malo v nebi orodovníka u Boha.
Akých krstných rodičov si treba vybrať?
Je potrebné vybrať takých krstných rodičov, ktorí budú svojmu krstnému dieťaťu dobrým príkladom, pretože medzi nimi vzniká duchovné príbuzenstvo. Krstný rodič má byť:
Aké povinnosti majú rodičia dieťaťa?
Keď Vás Pán Boh požehnal dieťaťom, ste povinní vychovávať dieťa prirodzene, aby bolo dobrým človekom. Keď dávate dieťa pokrstiť, máte povinnosť vychovávať ho aj k nadprirodzenej viere. Znamená to snažiť sa z dieťaťa vychovať nielen dobrého človeka, ale aj dobrého kresťana katolíka.
Vašou povinnosťou je byť:
Vy rodičia, ste pre svoje dieťa prvými učiteľmi, kňazmi a pastiermi ich duší. Vy ste v prvom rade zodpovední za výchovu Vášho dieťaťa. Raz budete stáť pred Pánom Bohom a vydávať počet z toho, ako ste si plnili svoje povinnosti.
Príprava na krst dospelých začína každý rok v septembri. Ak sa chcete dať pokrstiť, treba sa začiatkom septembra ohlásiť vo fare. Príprava na krst (katechumenát) trvá približne 2 roky. Krst býva udelený na Veľkonočnú vigíliu (Bielu sobotu) večer v Katedrále v Banskej Bystrici diecéznym biskupom. Zároveň vám vyslúži sviatosť birmovania a prvé sv. prijímanie. Bližšie informácie sa dozviete od kňaza vo fare.
Damaz I.
Damaz I., pápež
Svätý
Sviatok: 11. december
* asi 305 Rím
† 11. december 384 tamtiež
Patronát: Patrón proti horúčke
Sv. Damaz sa narodil okolo roku 305 v Ríme. Jeho otec sa volal Antonio a vykonával duchovnú službu v chráme sv. Vavrinca, najprv ako lektor a neskôr ako kňaz. Matka sa volala Laurentia. Damaz sa teda odmalička pohyboval v chráme, kde pomáhal pri duchovných činnostiach. Sám túžil po čnostnom a asketickom živote, o čo sa aj snažil. Popritom sa vzdelával. Neskôr sa stal diakonom a pokračoval v duchovnej službe. Posluhoval aj pápežovi Libériovi (352-366), s ktorým odišiel roku 355 do vyhnanstva, kam ho poslal cisár Konštantín II., keďže odmietol arianizmus. Zrejme tam ho pápež vysvätil za kňaza. Ich vyhnanstvo trvalo asi tri roky, potom sa vrátili späť do Ríma.
Pápež Libérius zomrel roku 366 a vzápätí bol za pápeža zvolený práve Damaz. V Ríme na inom mieste sa však zišli niektorí klerici spolu s laikmi, ktorí boli proti Libériovi. Títo si za pápeža zvolili diakona Ursina. Keď sa to dozvedeli Damazovi stúpenci, ihneď tam bežali, strhla sa bitka, niektorí tam aj zomreli. Rímsky prefekt Viventius, ktorý sa obával nepokojov, nariadil Ursinovi, aby z Ríma odišiel. Ten však odišiel až po ďalšej krvavej bitke, ktorá sa odohrala v bazilike vybudovanej pápežom Libériom. V nej sa zabarikádovali Ursinovi stúpenci. Viventius ich porazil vojenskou mocou. Ursinus po svojom odchode spôsoboval problémy sv. Ambrózovi v Miláne, ale opakovane aj pápežovi Damazovi. Až roku 374 po krivom obvinení Damaza z cudzoložstva ho definitívne poslali do vyhnanstva do Kolína.
Pápež Damaz mal však aj iné problémy. V tých časoch bolo v Ríme mnoho siekt a rôznych názorových skupín (ariáni, montanisti, novaciáni, donatisti a iní). Okrem toho prežívali svoje „znovuzrodenie“ aj niektoré pohanské kulty. Pripisuje sa to cisárovi Juliánovi Odpadlíkovi (361-363), ktorý v mene náboženskej slobody podporoval návrat k pohanstvu. Aj medzi biskupmi v Cirkvi boli problémy. Carihradský biskup túžil po prvenstve medzi biskupmi, iní biskupi sa zase prikláňali k arianizmu a pod. Damaz sa usiloval o to, aby zavládol poriadok. Pomohol mu v tom dekrét cisára Teodózia z roku 380, ktorým vydal rozkaz, aby všetci prijali závery nicejského snemu (r. 325, odsúdenie arianizmu), čo sa potvrdilo aj na carihradskom sneme v roku 381 (nicejsko-carihradské vyznanie viery).
Pápeža Damaza podporoval sv. Ambróz, biskup v Miláne, tiež sv. Hieronym, ktorého Damaz pozval na synodu do Ríma v roku 382. Hieronym bol už vtedy známy svojou učenosťou. Pápež ho spravil svojím tajomníkom a neskôr ho poveril zrevidovaním latinského prekladu Biblie (Itala). Na synode v Ríme sa po prvýkrát použil termín Apoštolský stolec, definovalo sa učenie o Duchu Svätom. Po prvýkrát sa uznal priamy vzťah medzi staťou o Petrovom primáte (Mt 16, 18) a biskupom mesta Ríma, ktorý má primát medzi všetkými biskupmi sveta.
Damaz pokračoval v nastoľovaní poriadku. Nariadil kňazom celibát a ženatých kňazov vyzval k zdržanlivosti. Sprostredkovane – od sv. Hieronyma vieme, že napísal úvahu o panenstve ako spôsobe života kresťanov. Veľmi si uctieval mučeníkov. Pričinil sa o zachovanie ich hrobov, staral sa o katakomby. Sám je autorom asi 60 epitafov, ktoré sa nám dodnes zachovali na hroboch mučeníkov. Na Damazov popud sa postavilo v Ríme viacero kostolov. Chrám sv. Vavrinca, ktorý on sám konsekroval, dnes nesie aj jeho meno. Pápež Damaz zomrel 11.decembra 384 v Ríme.